Pre dobrovoľníka v Keni neexistuje nič také ako "bežný deň"

Autor: Peter Hoferek | 30.6.2016 o 18:44 | (upravené 30.6.2016 o 20:56) Karma článku: 5,17 | Prečítané:  1341x

Popri svojich každodenných starostiach, si len málokto uvedomuje, ako úžasne si vlastne na Slovensku nažívame. Veď Slovensko patrí do prvej štvrtiny najvyspelejších krajín sveta, kde si skoro každý môže dovoliť slušný život...

Ako skvelo si nažívame si asi najviac uvedomujú ľudia, ako je mladá Slovenka Kristína Plšková, ktorá sa podobne ako tisíce iných dobrovoľníkov z celého sveta rozhodla ísť pomáhať do menej rozvinutých krajín sveta. Do oblastí, kde si ľudia majú problém zabezpečiť základne vzdelanie, pretože sa ťažko dokážu vôbec uživiť. Takou krajinou je aj Keňa. Som veľmi rád, že si Kristína našla čas popri svojej práci na projekte v Afrike a podelila sa s nami o svoje zážitky a postrehy.

Ahoj Kristína, pozdravujem Ťa priamo do Afriky, prezraď nám kde sa práve nachádzaš a čo tam robíš.

Ahoj Peťo, momentálne sa nachádzam na pobreží Kene, v mestečku Malindi. Bola som sem vyslaná ako logista na koordináciu jedného projektu Univerzity sv. Alžbety a Dvojfarebného sveta. Projekt Ushirikiano je zameraný hlavne na podporu štúdia pre chudobné deti. Keďže v Keni je školstvo spoplatnené, či už štátne školy, ako aj súkromné, tak si mnoho rodín nemôže dovoliť platiť štúdium svojim deťom. Snažíme sa im preto pomôcť, ako vieme. Cieľom je teda podporiť, čo najväčšie množstvo detí a vytvoriť im tak lepšiu budúcnosť, hlavne, čo sa práce týka. Veľa mám našich detí si uvedomuje, aké ťažké je žiť bez toho, aby vedeli písať a čítať a preto sa snažia zabezpečiť štúdium aspoň pre svoje deti.

Projekt je sociálno-edukačný a tak robíme aj prácu sociálnych pracovníkov a chodíme na návštevy rodín a zisťujeme komu a ako by sme vedeli pomôcť v rámci nášho rozpočtu.

Ako si sa dostala k tomu, že si začala pomáhať ľuďom v tak vzdialenej oblasti sveta?

Po vysokej škole som odišla na rok do zahraničia a keď som sa vrátila späť na Slovensko, tak som si povedala, že je na čase ísť si za tým, čo som vždy chcela robiť. Bolo mi prakticky jedno kam pôjdem, ale musím priznať, že najviac som sa sústradila na projekty v Afrike. Postup bol, samozrejme, rovnaký ako pri hľadaní akejkoľvek inej práce – sedieť za internetom, hľadať možnosti, zvažovať, skúšať.

Kedy si si povedala, že by si chcela venovať svoj čas pomoci iným ľuďom a čo Ťa k tomu viedlo?

Asi som to mala v sebe od mala. Pamätám si, ako som prvýkrát pozerala Strihorukého Edwarda a plakala som, pretože som mu chcela strašne pomôcť, keď sa mu všetci ľudia smiali alebo sa ho báli. Odvtedy som plakala pri každom filme s takým poddtónom. :)

Neexistuje moment, kedy by som si také niečo povedala. Postupne som sa k tomu prepracovala. Na strednej škole som sa zamerala na biológiu a vyštudovala som verejné zdravotníctvo, takže sa to vyformovalo samo.

 

Čo si o Tvojom dobrovoľníctve myslí Tvoja rodina a priatelia?

Rodina ma veľmi podporuje v tom, čo robím. Aj keď najprv bol doma mierny hysák, kam to ich dieťa ide :), ale po druhom nádychu to prijali a sú radi, že som spokojná a robím, čo ma baví. Sestry ma podporujú od začiatku a sú nedočkavé na všetky novinky. Priatelia ako ktorí, niektorí si stále myslia, že som na dovolenke, kvôli tomu, že je tu teplo :D, niektorí sa pýtajú, kedy si nájdem ,,normálnu,, prácu, iní hovoria, že táto práca ku mne úplne sedí, našťastie veľká väčšina to berie pozitívne.

Kde všade si už ako dobrovoľník pomáhala a s kým si pracovala?

Ja som v tejto ,,brandži,, celkom nováčik a je to môj prvý väčší projekt. Akurát teraz som sa vrátila zo západu Kene a Ugandy, kde som sa bola pozrieť, ako fungujú aj iné projekty a musím povedať, že všetky sú super a pod vedením dobrosrdečných skvelých ľúdí. Pred tým som chvíľku spolupracovala s Červeným krížom a pracovala som v jednej zdravotníckej firme na SR.

 

A čo Ti to dalo?

Táto práca mi dáva strašne veľa. Ja rada vidím za svojou prácou nejaký výsledok (najlepšie pozitívny haha) a tu sa to dá pozorovať veľmi intenzívne. Nie je to jednotvárna práca, takže každý deň sa treba vysporiadať s niečím iným a každý deň rozmýšľať inak. Tak isto som spoznala super ľudí a ani nehovorím o odmenách v podobe detského šťastia a úsmevu.

Spoznávam úplne odlišnú mentalitu ľudí a učím sa s ňou pracovať. Keňa je tak obrovská, že je za každým rohom iná.

Prezraď nám, ako vyzerá bežný deň dobrovoľníka v Afrike.

Keď pracuješ ako dobrovoľník na projektoch, tak neexistuje nič ako "bežný deň" :) . Veľmi to záleží od projektu. Náš projekt nie je toho typu, že sme s deťmi 24/7, to znamená, že sa zobudíme a ideme normálne do práce a večer zasa domov. Väčšinou nás už ráno čakajú ľudia, ktorí nám chcú zveriť svoj životný príbeh a požiadať o nejaký druh pomoci. Zväčša sa jedná o platenie školného, alebo aspoň časti, aby dieťa mohlo študovať. My musíme posúdiť, či im pomôcť vieme, alebo to niekto iný potrebuje viac. Navštívime ich doma a vidíme v akých podmienkach žijú. Niekedy sú tie ich osudy na zaplakanie a treba vybrať z hrozných ten najhorší príbeh.

 

Dvakrát do týždňa máme edukačné prednášky pre matky našich detí. Ide tam najmä o ich spoluprácu s našim centrom a samozrejme aj o to, aby sa niečo nové naučili, pretože to, čo je pre nás banalita, tu je častokrát úplne nepoznaná informácia.

Teraz sme začali prerábať a stavať domy, pretože sa blíži obdobie dažďov a niektoré domy boli v tak katastrofálnom stave, že rodiny radšej spávali vonku pod stromom, aby na nich strecha alebo stena nespadla. Keď je napríklad rodina, od ktorej otec odišiel a matka je živiteľka štyroch detí, navyše je chorá a prácu dokáže zohnať len zriedkavo, kde za deň zarobí v priemere 2-3 eurá, tak nie je nádej, že si našetria na opravu strechy, v ktorej je 30 dier.

Pred každým trimestrom platíme školné pre deti v projekte. Nefunguje tu nič také ako internet banking a iba zopár škôl má založený účet v banke, to znamená, že treba všetky školy navštíviť osobne a doniesť hotovosť.

My si už dni ani neplánujeme, pretože vždy sa všetko zmení, ked sa dostavíme do práce a treba riešiť danú situáciu.

 

A ako vyzerá bežný deň ľudí, ktorým pomáhate.

Ak zoberieme bežný deň niektorej z “našich” matiek, tak asi nasledovne: ráno vstane z postele (ak má šťastie a má postel, veľakrát vstane zo zeme, alebo z matraca, ktorý je na zemi o rozmeroch 1×1 meter) a ide hľadať prácu na deň, aby mala večer z čoho uvariť večeru pre svoje deti. Hľadať prácu znamená oprať niekomu oblečenie, ponosiť drevo z buše, predávať vypestovanú zeleninu/ovocie,… ak má šťastie a nájde prácu, uvarí večeru deťom a ide spať o siedmej večer, pretože nemajú elektrinu. Ak to šťastie nemá, je to ten istý proces, len idú všetci spať hladní alebo si požičia trochu jedla od susedky/rodiny aspoň pre deti.

Deti, ktoré chodia do školy, majú celý deň zaplnený školou. Keď som sa raz opýtala, čo budú robiť v nedeľu, tak povedali, že pôjdu do kostola a budú si prať oblečenie. Tie ktoré do školy nechodia, lebo na to nemajú peniaze, sa buď hrajú v buši so svojpomocne vyrobenými hračkami alebo hľadajú prácu, prípadne jedlo.

Závisí to samozrejme od prípadu k prípadu, nedá sa to generalizovať.

 

Mohla by si opísať konkrétny príklad nejakej rodiny?

Raz k nám prišla matka, ktorá ,,putuje,, zo severu. S manželom sa museli rozdeliť, lebo to bolo jednoduchšie na prežitie pre nich aj pre deti. On si zobral dve deti (ktoré ona už nikdy neuvidí) a ona si zobrala dve. Po ceste ju niekto znásilnil a tak má zrazu deti tri. Konečne jej niekto aspoň trochu pomohol a nechal ju aj s deťmi bývať vo svojom dome, akoby v podnájme za to, že sa mu stará o pozemok (takto to tu chodí často, ale vo väčšine prípadov jedného dňa majitel príde a vyhodí ich odtiaľ-takže je to veľmi neistá situácia). Jedia mango zo stromu, alebo sa jej podarí občas si zohnať prácu (pranie prádla), kde zarobí cca 2 eurá na deň. Z toho uživí seba a tri deti. Keď som jej povedala, že aspoň za jedno dieťa budeme platiť školu určite, tak bola šťastím bez seba. Nakoniec to vyšlo tak, že zvládame platiť školné za obe deti. Je to veľmi statočná a skromná žena.

Ďalší prípad je napríklad matka so synom. Manžel jej zomrel a tak sa musela odsťahovať z ich domu (ktorý teraz patrí jeho rodine). Vyhnali ju, lebo teraz, keď už do rodiny ,,nepatrí,, nebudú s ňou predsa súcitiť. Skúsili sme teda spraviť zmluvu, aby mohla bývať v miniatúrnom domčeku u známych (keď som chcela vojsť do toho domu, musela som si čupnúť, dom mal asi 2×2 metre a vošla sam tam iba postel a nič viac). Aj napriek ,,zmluve,, sa to majitelovi pozemku nepáčilo, že tam táto Margaret s Alfrédom býva a už vôbec nechcel dovoliť, aby si tam postavila svoj dom. Je to zrejme hlavne kvôli tomu, že je HIV+ a oni tu zvyknú ešte stále týchto ľudí trochu odsudzovať. Po ďalšom trápení sa presťahovali ku kamarátke, ktorá ale dom predáva, takže tam môžu bývať iba dovtedy, kým sa nenájde kupec. Bezvýchodisková situácia. Pre túto rodinu momentálne robíme aj zbierku. Konkrétne na kúpu pozemku a postavenie domu, z ktorého ich nikto nevyhodí a budú môcť plnohodnotne a bez strachu žiť.

 

Má to vôbec zmysel im pomáhať? Vidno pokrok v ich živote?

S touto otázkou som sem prišla a mám pocit, že s ňou aj odídem. Určite má význam im pomáhať, len treba vždy prísť na to, akým spôsobom a komu. Ľudia majú asi všade na svete tie isté charakterové vlastnosti a tak ako sa tu nájdu ľudia, ktorí sú neuverteľne vďační za to, čo pre nich robíme, tak sa nájdu aj ľudia, ktorí to chcú zneužiť.

Ťažko povedať, či vidno pokrok v ich živote, keď som tu nebola pred 20-timi rokmi. My vidíme pokrok a zmenu u detí, ktoré chodia do školy a záleží aj na tom do akej školy. Takže pevne verím, že hlavne tá generácia detí spraví v krajine pokrok v budúcnosti.

 

Keď toto počúvam, napadá mi hneď otázka, či vám môžeme aj my priamo zo Slovenska dáko pomôcť?

Vždy sa dá pomôcť nejakým spôsobom. Nie nám, ale priamo im. Najväčšia pomoc pre naše rodiny je momentálne “adopcia” dieťaťa. To znamená, že hľadáme sponzorov zo Slovenska na školské poplatky pre deti. V tomto prípade je presne stanovená suma 25 eur na dieťa mesačne. Komu by sa to zdalo veľa, ale aj tak by chcel pomôcť, robíme momentálne aj zbierku na opravu domov, v ktorých sa už nedá bývať a zbierku na už spomenutú rodinu bez strechy nad hlavou. Každé euro v tomto prípade pomáha a to doslovne. Tak isto moji rodičia robia zbierku oblečenia pre naše deti.

Takže, ak by niekto chcel pomôcť deťom a rodinám v našom projekte, môže ma kontaktovať priamo na e-mail (kristina.plskova@gmail.com) a určite nájdeme spoločnú cestu, ako pomôcť. Budeme za to veľmi vďační a vážime si akúkoľvek pomoc.

Ďakujem pekne za rozhovor a prajem veľa síl do ďalšej práce!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?