Neskutočných 300km za deň na starom bicykli

Autor: Peter Hoferek | 23.10.2015 o 10:00 | (upravené 24.10.2015 o 22:39) Karma článku: 13,64 | Prečítané:  5950x

Začiatkom leta 2013 som vyrazil stopom na cestu okolo sveta. Pred tým som ale čelil problému, ako preniesť svoje veci a starý bicykel z Bratislavy domov do Liptovského Mikuláša za jeden deň. Ako som to dobrodružne vyriešil?

Nakoľko odchádzam z Bratislavy, postupne som si trepal svoje caky-paky do Liptovského Miluláša. V priebehu posledných mesiacov sa mi podarilo odniesť si domov skoro všetko. Medzi posledné veci, ktoré mi v Bratislave ešte ostali, patril aj bicykel. Už dávnejšie som rozmýšľal, že za dva dni by som na ňom domov možno zašiel - s prespatím niekde okolo Žiaru nad Hronom. Ako to ale urobiť, keď na to mám len jeden deň?

Ísť vlakom by pre mňa (stopára) bolo veľmi ponižujúce, stopovať s bicyklom znie ako fajn zábava, ale ani to sa mi nepozdávalo. Rozhodol som sa teda sadnúť na bicykel a odkrútiť si celú cestu. Je to cca 285 km, keď nepoblúdim, čo sa mi nemôže stať...

Pýtal som sa kamošov, či si myslia, že by sa dalo za jeden deň dostať z BA do LM na bicykli. Vlastne všetci mi vraveli, že sa to nedá a dokonca sa so mnou nechceli ani staviť, že to nemá zmysel, lebo nehrozí, že by som mal nádej to zvládnuť... reku že, nech cestou, keď zistím, že sa to nedá, môžem s čistým svedomím nastúpiť na vlak. No dobre teda, beriem to ako výzvu a navzdory varovaniam svojich kamarátov idem do toho, len si to musím ešte premyslieť... deň teda má 24 hodín, keby šlapem nonstop, tak mi stačí mať priemernú rýchlosť 13 km/h, to by nemal byť problém. Aby si čitateľ náhodou nemyslel, že som dáky športovec, alebo nebodaj cyklista, musím podotknúť, že tých 300 km som za posledné 2 roky ani dokopy neodšliapal.

Po dlhšej úvahe som sa rozhodol štartovať o polnoci a do ďalšej polnoci sa zjaviť doma. Dôvodov bolo veľa, ale keď sa nad tým čitateľ zamyslí, tak sám zrejme uzná, že ideálne je štartovať pred východom slnka, a to možno čo najdlhšiu dobu. Predvčerom som bol na očkovaní proti týfusu a doktorka mi vravela, že by som sa najbližšie 2 dni mal šetriť a pýtala sa ma, či sa venujem dákemu športu. "Nuž veru len šachu", odpovedal som, "ale možno sa zajtra pôjdem trošku pobicyklovať, nebude to vadiť?" Povedala, že môžem, ale mám si dávať dosť prestávok. Pre istotu očkovanie žltej zimnice som si nechal na inokedy, lebo to by ma vraj určite úplne odrovnalo.

O 23. líham do postele, reku nech sa aspoň trošku vyspím,. Predošlú noc som spal len asi 3-4 hodiny. Nedarí sa mi zaspať... som na intráku u kamošov... toto spoločenstvo študentov práve teraz začína najviac žiť. Posteľ, na ktorej ležím nenormálne smrdí, nie je tu plachta. Po čase som objavil kartón a dal si ho pod hlavu, mám pocit, že takto ten zápach menej cítim. No čo s tým hlukom? No nič, pospím si niekde cestou snáď. Čas na odpočinok sa nezadržateľne kráti, prestavujem budík z polnoci na 1:15. Ani tento nadstavený čas sa ešte nedal prespať, no nič sa nedá robiť... Vstávam, rýchla sprcha, žerem 2 banány, napúšťam 3 litre vody, dofukujem kolesá (zadný ventil je zlomený, našťastie mám know-how, ako sa dá nafúkať a nesfúknuť hneď) rýchla rozlúčka s kamošmi a hurá na cestu. Internát opúšťam o 1:37. Spievam si Zónu A: "Dnes sa vidíme naposledy, máme v očiach slzy,..."

Že tá cesta vôbec nebude ľahká si uvedomujem už v BA. Bicykel má 14 rokov (pred 8 rokmi som ho dostal od otca, lebo uznal, že sa na ňom už nedá jazdiť, odvtedy som na ňom nerobil žiadnu údržbu). Niekoľkoročný pobyt na balkóne mu tiež zrejme neprospel. Zadná brzda sa po zabrzdení nevráti do pôvodnej polohy... dávam si pauzu a robím nápravu. Bisťu, ja som zabudol kúpiť nové plášte - zo starých (viac ako 8-ročných) už na niektorých miestach vykúka duša - dúfam, že nedostanem defekt, musím byť opatrný. Výhodou je dokonale hladký dezén, bude menšie trenie o vozovku - tým sa upokojujem. Tiež som zabudol kúpiť WD40, bicykel mi to pripomína čoraz hlasnejším kvílením. Ale trápi ma aj toto:
- brašňa na bicykli je naplnená, nechcem vedieť koľkými kg blbostí, ale je fakt plná,
- ruksak na chrbte je tiež plný,
- členok na pravej nohe je ešte stále trochu opuchnutý (pred týždňom som sa strepal zo schodov),
- mám spánkový deficit,
- bolí ma ľavé rameno a mám neuveriteľne zlú chuť v hube, akoby som žral železo - oboje zrejme súvisí s tým očkovaním,
- nemám navigáciu, skúsim ísť podľa tabúľ,
- nemám zámku na bicykel.

Ľudoprázdnou Bratislavou sa jazdí výborne, ignorujem semafóry a strácam sa v tmavých uličkách za železnicou. Postupne prechádzam do Rače, kde v diali vidím otvorenú čerpaciou stanicu. Napadlo mi, že tam by som mohol kúpiť WD40 (môjho spasiteľa). Vbehnem dnu, vyvalím na predavača svoje problémy a odchádzam sklamaný... rýchle zamyslenie, či si reku nedať kávu (bežne ju nepijem) odbíjam tým, že z dlhodobého hľadiska by to asi nebolo rozumné - nejak som to tak usúdil. Sadám na bicykel, ktorého škrípanie ma fakt znepokojuje. Od štartu prešla akurát hodina (2:37), keď som míňal tabuľu označujúcu koniec Blavy. V diaľke opäť vidím otvorenú čerpačku, srdce mi divo bije, prosím, prosím, nech tu majú WD40... mali, joj aký som rád, nastriekal som to všade, kde sa len dalo a bicykel už držal hubu... hmm, to ticho je také zvláštne. Rútim sa sám po prázdnych cestách... idem po strede dvojprúdovej cesty smerom na Pezinok. Zrazu som sa sakramensky zľakol, div ma nevyvalilo. Jeden ježo mal samovražedné sklony a rozbehol sa po ceste rovno pod moje kolesá. Len - len, že som sa mu stihol vyhnúť... dopadol by ako veľa jeho menej štastných kamošov, ktorí sa váľali po ceste s vygrcanými črevami. Cestou do Modry mi ešte dve srnky prebehnú cez cestu, samozrejme, že sa vždy zľaknem.

Už dávno som nevidel človeka a pomaly vychádza slnko, zatiaľ len tak nesmelo, ale už badať túto jeho snahu... 3:37 prichádzam do Modry. Marí sa mi, že dakde v Modre by mala byť odbočka na Trnavu. Sledujem tabule a zrazu žiadna zmienka o Trnave. Prídem na rázcestie a vidím vpravo Budmerice a vľavo voľačo na Tr... To bude Trnava v rýchlosti si poviem a idem tým smerom. Ako pokračujem ďalej zase žiadna zmienka o Trnave, len Trstín furt... nechce sa mi to páčiť. Prichádzam do obce Doľany - sakra, zle je, túto obec poznám, sem som nemal ísť. Vynárajú sa mi spomienky, veď do Trnavy sa z Modry veru ide cez Budmerice. Ja som vlastne bol na dobrej ceste, ale som sa z nej vrátil na zlú... bisťu, prečo tam nedali okrem Budmeríc aj tabuľu Trnava? Veď kto to má vedieť, že sa tam ide cez Budmerice? By ma zaujímalo, aké percento ľudí tade ide len do Budmeríc a aké zachádza až do Trnavy. No dobre, našiel som chybu v druhých, hneď som pokojnejší...

Nerád sa vraciam, radšej budem do rána blúdiť, ale ja dáku cestu na Trnavu nájdem. Na tabuliach niet zmienky o Trnave, no dá sa odbočiť na obec Dlhá, skúsim to... Obec Dlhá by sa skôr mala volať Nekonečná. Nie pre jej dĺžku, ale preto, že v smere do Trnavy sú na oboch koncoch osadené tabule označujúce jej začiatok. Po prejdení cez ďalšie dve dediny sa ocitám v Trnave - chvalabohu, no nechcem vedieť, o koľko km som si predĺžil svoju cestu, a to som isto nabral aj značné prevýšenie. Dúfam, že mi tieto sily nebudú chýbať v závere. Po príchode do Trnavy stretávam živých ľudí, ani tomu vlastne nie som rád. Výlet mi skoro prekazila dáta škaredá tučná ženská za volantom s cigaretou v papuli, ktorá mi nedala prednosť, keď vychádzala z vedľajšej cesty na hlavnú. Brzdením a prejdením do opačného smeru som s búšiacim srdcom zabránil kolízii. Joj, aké to bolo skvelé, keď tu ľudí nebolo. V Trnave som zase trochu poblúdil, nazvime to, že som si ju chcel lepšie omrknúť. O 4:55 h prechádzam popred dom kamošky, "asi už bude spať", hovorím si a frčím ďalej. No aspoň som sa zorientoval a našiel správnu cestu na Hlohovec.

Že som hladný som si uvedomil po 6. hodine rannej, keď som videl Tesco Hlohovec. Idem si nakúpiť, bicykel schovávam v neďalekom poli. S plným bruchom a ruksakom jedla opäť kopnem do vrtule. Netrvalo dlho a ocitol som sa pri Topoľčanoch. Tu je zaujímavý kruhový objazd, kde dva smery idú na Prievidzu. Problém, ktorý z týchto smerov zvoliť, som riešil už pred rokom, keď som tadeto stopoval. Začína sa na mne podpisovať únava, mozog začína mať hriešne myšlienky typu stopnúť si dáke auto, čo ma kúsok odvezie... našťastie všetky takéto myšlienky veľmi rýchlo zaženiem a vravím si, že tú cestu zmáknem svojpomocne, aj keby som sa mal domov doplaziť. Táto moja tvrdohlavosť je niekedy dosť bolestivá, ale som na ňu hrdý. Upokojujem sa tým, že keď mi bude najhoršie, tak začnem jesť vlčí mak, ktorého sú tu plné lány. Priam červené more. Snáď to skráti moje útrapy.

Opäť sa dostávam na miesto, ku ktorému sa viažu isté spomienky, tu som si pred rokom stopol skupinku mladých ľudí, ktorí šli kúpiť akési psisko do Prievidze. Ja som si tam vtedy šiel kúpiť topánky. Rozpadli sa rýchlejšie ako lacné číňany. Oplatí sa investovať do dobrej značky - nahováral som si pri ich kúpe.

Bolí ma chrbát a veľká reklamná tabuľa mi sľubuje STOP bolesti chrbtice. Hmm, že by som to skúsil? Asi by to bolo zbytočne. "Trp Jozef vlčí Mak", hovorím si a idem ďalej.

Je 10:40 h a ocitám sa v Partizánskom, kde mi hneď napadá, že Baťovie topánky by sa isto tak rýchlo nezodrali. Pri ceste vidím stánok s ovocím. Najprv popri ňom prefrčím, no po hlbšej úvahe sa otáčam a neodolám možnosti kúpiť si 4 domáce jablká a štvrtinu (cca 1,5 kila) vodového melónu. Melón som hneď zjedol, myslím, že ma to celkom nabudilo. Ďalšiu pauzu si dávam v krčme v Novákoch. Pokeciam so štamgastmi, obrátim do seba 2 veľké kofoly a idem ďalej. Je už viac ako 12 hodín. Rýchlo v hlave kalkulujem, kedy asi by som pri takomto tempe mohol prísť domov. Som už viac ako 10 a pol hodiny na ceste. Plánoval som sa zastaviť aj v obľúbenej krčme pána Meliška v Prievidzi, ale nakoniec som tak nespravil, nech sa zbytočne moc nezdržujem. Ďalšiu prestávku si dávam až v akejsi zmrzlinárni v malej dedine niekde za Prievidzou. Dal som si zmrzku, ľahol na lavičku a zrazu z autobusu vybehlo 30 detvákov, túžiacich po zmrzline. Obklopili ma a ich džavot ma vyhnal opäť na cestu. Predo mnou sa už týčia kopčiská, cez ktoré sa budem musieť štverhať. Neteším sa na to.

Za Nitrianskym Pravnom ide do tuhého. Bolí ma chrbát, plecia (z batoha), riť a začína mi vŕzgať ľavé koleno. Okrem toho rozmýšľam, ako horúco asi tak môže byť v pekle. Ak je tam tak horúco ako teraz tu, tak to si musím dávať sakramensky pozor, aby som sa tam nedostal. Teším sa z každého tieňa, ktorý na mňa aspoň na chvíľu vrhne dáky strom, postávajúci pri ceste. Najradšej by som sa vyvalil do tieňa a pokojne tam umrel, ale nemôžem si to dovoliť... mám svoj cieľ a idem za ním! Už sa to pomaly dvíha, končí sranda. Pred dvomi dňami som tadeto stopoval smerom do BA, aby som si okukol, čo ma to čaká. Z auta to vyzeralo ako celková pohodička. Takto na vlastnej koži je to zaberák. Rútim sa hore kopcom rýchlosťou chôdze dôchodcu. Nemá to konca. Pri každej zákrute sa snažím presviedčať sám seba, že za ňou už príde klesanie. Zažívam jedno sklamanie za druhým. Nevládzem, chce to pauzu. Sadám na zvodidlá a kochám sa výhľadom.

Dávam dole tričko a trošku ho žmýkam. Leje zo mňa ako z krhly. Dneska som už vypil viac ako 4 litre tekutín. Napchávam sa jabĺčkami a zbieram sily pred ďalším výstupom. Hľadám spôsob, ako si uvoľniť stuhnuté svalstvo na šiji, masírovať sám seba akosi nemá efekt. Dosť bolo, idem na to, dáko to už musím doraziť. Už sa teším, ako sa spustím dole. Vida, kamión, ktorý ma pred chvíľou predbehol, zastavuje na malom parkovisku, mám tušenie, že to už bude vrchol kopca. Veru tak, som na vrchole, šťastný ako blcha. Lognem si vody a hybaj ho dole. Klesanie však nie je také dlhé, ako by som čakal. Po chvíli sa zase ide hore a zase dole a zase hore. Joj, to je robota toto. Zdá sa mi, že chalan, čo navrhoval túto cestu nedrtil Transport Tycoon alebo čo.

Cesta po Martin mi ubieha akosi veľmi pomaly napriek tomu, že evidentne mám viac klesania ako stúpania. Do Martina prichádzam o 17:10. Niekde tu mala byť akási skratka na Sučany, ktorú som si doma našiel, ale takto v teréne ju akosi niet, tak idem radšej po hlavnej, nechcem už riskovať. Mám toho plné zuby, vravím si, že väčšina ľudí by to na mojom mieste už dávno vzdala, ale ja nie. Ja sa nevzdávam nikdy! Takto si masírujem sebavedomie. Tých 70 km, čo mi ešte chýba do cieľa, by som mal v pohode zvládnuť za 4 hodinky. Míňa sa mi voda, chýba mi cukor. Na benzínke za Martinom vyriešim tento problém kúpou ďalšieho litra kofoly a najem sa. Nechápem, ako je to možné, že som furt hladný napriek tomu, že do seba každú chvíľu tlačím, a to nie malé dávky. Pred 18. h sa opäť vyberám na cestu. Po Ružomberok už budem zastavovať maximálne kvôli foteniu. Už počujem volanie blížiacich sa hôr, nemôžem sa ubrániť radosti, áno, domov sa už blíži, už je to len kúštiček. A už je to tu, už mi aj tabuľa oznamuje, že som na Liptove. Nechce sa mi veriť, ako som už blízko, som 18 hodín na ceste, no zdá sa mi, ako by to trvalo oveľa kratšie.

Ešte krátka zastávka v Ružomberku, kde si odľahčím ruksak o všetky zásoby jedla, dorazím kofolu a vyberiem sa na posledných 30 km cesty. Túto trasu už dôverne poznám, chytám druhý dych a už vôbec nepochybujem, že to zvládnem. Volám domov, chcem mať istotu, že je navarené niečo na večeru.

Posledné km pred LM už odpočítavam. Pomaly sa začína stmievať. Kochám sa pohľadom na naše kopčiská, občas si dačo odfotím. Keď som už posledných pár km pred domovom, volám mame, nech dá napúšťať vodu do vane. Rozmýšľam, že vo vani som sa nečvachtal snáď 10 rokov. No dneská si to zaslúžim. Spievam si a napchávam sa muchami, ktoré mi nalietali do otvorenej papule. Ešte posledná výzva predo mnou, stihnúť celý výlet v priebehu 20 hodín, ale pri pohľade na hodinky sa mi to zdá byť nemožné. Nevadí, nevzdávam sa a dupem do pedálov zo všetkých síl. O 21:30 h prichádzam do LM, avšak na opačnom konci ako bývam. Toto mesto je jeden dlhý rezanec a tak to nestíham prejsť za 7 minút. Nakoniec som domov dorazil o 21:46. Čiže celý výlet trval 20 hodín a 9 minút. Nevadí, aj tak som spokojný, zároveň mám pocit, že keby bolo treba, tak som ešte schopný dôjsť aj do Popradu. Neviem, či to je endorfínmi, alebo čím, ale necítim sa veľmi unavený. Už som si aj na boľavý chrbát zvykol.

Celý výlet podľa google máp meral cca 303 km (pozri trasu), podľa môjho tachometra cca 315 km a myslím si, že pravda bude niekde uprostred.

Počas tejto cesty som do seba natlačil:
- 7 litrov tekutín (z toho kofola 3 litre),
- pol chleba,
- 4 grahamové bagety,
- 2 hermelíny,
- štvrť vodového melóna,
- 4 jablká,
- 5 banánov,
- šalátovú uhorku,
- 4 horalky,
- 4 sójové rezy.

Hoci som za celú cestu ani raz nebol na WC, po postavení sa na váhu doma som zistil, že som schudol 2 kg.

Na druhý deň som bol schopný relatívne v pohode chodiť, silná svalovica prišla o dva dni. Keď som chodil po rovine, bolo to ešte relatívne fajn. No keď som potreboval ísť hore schodmi, bola to asi tá najťažia úloha, ako som si vedel predstaviť. Ale hrialo ma pri srdci, že som tento svoj výlet zmákol a možno si ho ešte niekedy zopakujem, ale opačným smerom (čiže dole kopcom). :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?