Filipíny, ryža naša každodenná

Autor: Peter Hoferek | 18.10.2015 o 16:10 | (upravené 19.10.2015 o 13:19) Karma článku: 11,61 | Prečítané:  3511x

Príbeh, ktorý Ti rozpoviem sa odohral ešte v apríli 2014 na Filipínach v mestečku Bontoc na ostrove Luzon, ktoré som navštívil s priateľkou Liz vrámci mojej cesty okolo sveta stopom.

Je 15. apríla večer a my zúfalo hľadáme miesto na postavenie stanu v horskom mestečku Bontoc na ostrove Luzon na Filipínach. Sme unavení, dnes sme skoro celý deň sadili ryžu. Áno, správne čítaš, sadili sme ryžu spolu s miestnymi. Najskôr sme len tak sledovali, ako tvrdo makajú a potom som zahlásil, že by som si to chcel aj ja vyskúšať. Maja priateľka je naštastie za každé nové dobrodružstvo a tak ani chvíľu neváhala a súhlasila s týmto nápadom.

Najskôr sme oslovili jednu rodinu, ktorá nás okamžite odbila, asi mysleli, že to zbabreme. Nevadí, hneď v zápätí sme oslovili ďalší pracujúci kolektív a tí súhlasili. Boli radi, že im zadarmo pomôžeme a tak nás aj zaučili. Komunikácia prebiehala rôznymi posunkami, ale rozumeli sme si. Nenechám si know-how o sadení ryže na Filipínsky spôsob len pre seba a hneď Ti to tu rozpoviem.

Je to makačka pozostávajúca z viacerých procesov. Prvý krok je na chlapoch a voloch s pluhmi. Tí sa spolu prechádzajú po políčku a dôkladne ho poorú. Následne treba pole zatopiť, otvorením hrádze, akou sú všetky políčka obohnané. Voda je privádzaná kanálom priamo z rieky. Políčko ostane zatopené aspoň deň.

Ďalším krokom sú poverené deti. Treba zo zaplaveného poľa vyzbierať slimáky a iné pochúťky, ktoré vyplávali na povrch – tie budú na obed. Potom už prichádza fáza sadenia. Tú vykonávajú prevažne ženy a deti. V tomto prípade aj dvaja cestovatelia, ja a moja priateľka Liz. Sadenie prebieha tak, že do zatopenej bahnitej zeme vkladáme mladé rastlinky. Tie tam musia ostať pekne stáť v pravideľných rozostupoch cca 10 cm. Toto prevádzame stojac naboso v bahne.

Samozrejme na mieste kde stojíme, vzniká kráter, ktorý musíme zlikvidovať pred tým, ako tam šupneme rastlinku. Toto opakujeme, až kým sa nám podarí celé políčko krásne zaplniť mladou ryžou. Sadenie prebieha 2x ročne a samozrejme aj úroda sa zberá rovnako často. Najskôr nám to ide pomaly a s každou jednou rastlinkou sa trápime. Postupne ale zrýchľujeme a využívame odkukané postupy od miestnych. Na konci dňa dosahujeme obaja dokopy rýchlosť sadenia jednej filipínky. Nuž chce to cvik. Ale aj tak sme na konci dňa na seba hrdí.

No ale teraz nazad k tomu nášmu problému, kde postaviť stan. Celá okolitá oblasť je slávna svojimi úžasnými ryžovými terasami. A v tom aj spočíva problém. Všetká pôda je buď zastavaná, alebo sa tam pestuje ryža. Blúdime malými a tmavými uličkami a hľadáme či dakde majú dvor, aby sme ich oslovili a požiadali o možnosť postaviť tam stan. Oslovujeme akúsi ženu a ona vraví, že si máme ísť postaviť stan voľakde do parku v centre. Nuž dobre, mierime teda tam.

Ako sa tam pomaly presúvame, dobieha nás pani Glória a vraví, že nás tam došikuje. No po chvíli sa zastavuje, lebo vraj by to tam mohlo byť nebezpečné a že si máme ísť postaviť stan do jej rozostavaného domu. Dobre teda, prečo nie? Táto žena býva v maličkom podnájme kde sa okrem gauča a chladničky už skoro nič nevojde. Platí za to asi 20 € mesačne, čo je dosť veľa pre ňu, keďže denne zarába 1-2 € predajom pečiva a občas si trošku privyrobí upratovaním, či praním pre misionárov.

Má rozostavaný dom, do ktorého stavby treba veľmi veľa investovať. Začali ho stavať pred rokmi a odkedy jej umrel manžel v roku 2012, nedarí sa jej nasporiť peniaze. Manžel je pochovaný hneď veďla domu. Akurát je u nej na návšteve dcéra. Tá pracovala v Hong Kongu a spolu s manželom žije v Manile. Má aj syna, ktorý ak chce prísť na návštevu mamy vtedy, keď je tam jeho sestra, nemá kde prespať.

 

Staviame stan a žena sa prizerá. Stan sa jej veľmi páči, ukazujeme jej, ako sa to stavia. Rozprávame sa s ňou dlho o živote na Filipínach, o našich zážitkoch a podobne. Kým som si dal sprchu (ciže pooblieval sa dažďovou vodou zo suda), prezradila mojej priateľke, že má zajtra narodeniny 53 rokov. Vyzerá na viac. Ideme pomaly spať. V stane pozeráme film 7 rokov v Tibete, počas ktorého zaspávam.

Ráno nás žena budí, doniesla nám  raňajky. Spolu sa pomodlíme a najeme. Sme na streche domu a trošku na kopci a tak máme veľmi pekný výhľad na mesto a ryžové terasy. Blahoželám jej k narodeninám a dávam jej stan ako darček. Nečakala to a vyhŕkli jej od radosti slzy. Taká bola rada, že som sa sám takmer rozplakal. Teraz už jej syn môže prísť na návštevu a spať v stane.

Následne sme sa spolu vybrali do mesta, chcela nám ukázať, kde sa nachádza múzeum, ktoré sme sa rozhodli navštíviť. Platíme vstupné a pýtam sa jej, že či ona už bola v múzeu. Vraj ešte nikdy. No výborne, tak keď už má tie narodky, tak ju bereme so sebou. Chcel som za ňu zaplatiť vstupné, ale pracovníčka múzea ju nakoniec nechala ísť zadarmo. Žena mala značné vedomosti o histórií danej oblasti a tak nám doplnila informácie podávané v múzeu. Dozvedeli sme sa o úžasných tradíciách miestnych ľudí, kde ešte v 20. storočí bol kanibalizmus v móde. Jedli ale len svojich nepriateľov z vojnových výprav.

Svojich najblišších po smrti ešte niekoľko dní mali u seba doma a rozprávali sa s nimi o všetkom možnom. Spomínali na minulosť, rozpovedali, čo ich trápi a teší v súčasnosti, ale aj plány do budúcnosti.

Rozlúčili sme sa pred obedom a s dobrým pocitom sme sa vybrali pokračovať v našich dobrodružstvách. Bude to trošku náročnejšie teraz bez stanu, ktorý toho toľko zažil. Ale aj tak sme šťastní. Budeme spomínať... a spomínať budeme aj na to sadenie ryže. Ešte pár dní po tom nás bolel chrbát a stehná. Toľko roboty s tým chudáci majú. Je to až neuveriteľné, že je ryža taká lacná. Odteraz vždy, keď budem jesť ryžu, tak si na to spomeniem.

Pokiaľ si máte chuť vypočuť viac mojich cestovateľských zážitkov, navštívte moje prednášky vrámci cestovateľského festivalu Cestou Necestou alebo martinský cestovateľský festival 

A ak by ste sa chceli dozvedieť viac o tom, aké to je dlhodobo cestovať a čo to všetko obnáša, môžete si kúpiť moju novú knižku Okolo sveta s palcom hre.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?