Návšteva Zakarpatskej Ukrajiny - cestovanie v čase

Autor: Peter Hoferek | 22.6.2015 o 20:00 | (upravené 22.6.2015 o 22:48) Karma článku: 11,43 | Prečítané:  13839x

Všetko sa to začalo tým, že som sa rozhodol zúčastniť pravidelného terénneho stretnutia lesoochranárov z VLKa, ktorí na ďalekom východe Slovenska, v Slanských Vrchoch pri Vranove oslavovali jesennú rovnodennosť.

Keď som sa balil, preblysla mi hlavou myšlienka, že odtiaľ by som mohol ísť rovno na Ukrajinu... a tak som si pribalil aj pas. A dobre som urobil, bol to super zážitok, o ktorý teraz podelím, aj keď sa odohral pred takmer štyrmi rokmi.

Už niekoľko hodín stopujem vo Vranove, mením miesta, no stále nik nezastavuje. Zotmelo sa, pomaly to už vzdávam a začínam sa chystať na stanovanie v poli pri ceste. No najskôr sa pri ceste ešte najem. Zrazu zastavilo pri mne auto s mladým lekárom dostihových koní, ktorý mieril zo Zürichu do Michaloviec a už pomaly zaspával, tak bol rád, že si môže so mnou pokecať. Chcel ma zobrať aj k sebe domov, ale nech nie som otravný nechal som sa vyhodiť pri Zemplínskej Šírave. Stan som si postavil kúsok od vody a ráno som si aj zaplával.

V skorých ranných hodinách som sa prešiel ľudoprázdnymi Michalovcami, nakúpil čosi pod zub a našiel vhodné miesto na stopovanie. Na tabuľku som si voskovkou napísal UA a počkal na štastlivca, ktorý ma prevezie do krajiny nepoznanej a Slovákmi často odsudzovanej. Zastavil mi starší Ukrajinec na starom Passate. Okienko na mojej strane bolo zašprajcované šrobovákom, aby sa neotváralo a zvyšok interiéru nevyzeral o nič lepšie. Od chlapíka som sa dozvedel čo sa oplatí pašovať, ale naftu akosi zabudol spomenúť. Tú mu však na hranici pripomenul colník, ktorý si všimol, že jeho auto má akúsi záhadne vysokú spotrebu. Odkedy šofér odišiel z Ukrajiny s plnou nádržou prešlo len pár hodín, najazdil menej ako 100 km a už sa na Ukrajinu vracal s prázdnou. Táto sranda nás stála asi 40 minút vysvetľovania a následnú nutnosť zaplatiť pokutu. Ukrajinec sa samozrejme rozčuľoval, že o ničom nevie, neviem prečo som mu neveril...

Ráno okolo 9. už som v Užgorode a zažívam návrat do detstva. Nie že by som sa zrazu cítil mladšie, ale akosi mi všetko pripomína 80te - 90te roky 20. storočia. Toto magické mesto na rieke Uh som prešiel krížom-krážom. Najviac ma zaujalo nábrežie, kde bola z jednej strany lipová alej (vraj najdlhšia v Európe) a z druhej strany gaštanová. Nakoľko bola jeseň, naplno som ocenil vtipnosť nápadu vysadiť celý pás týchto zákerných stromov, ktoré neúnavne bombardovali ľudí svojimi plodmi. Výhodou však bolo, že všetky lavičky pod gaštanmi boli prázdne... no tiež som ich moc nevyužil.

Cestou po meste sa mi občas niekto prihovoril (môj ruksak pútal pozornosť), no najviac sa mi páčila jedna teta, ktorá mi porozprávala históriu mesta perfektnou slovenčinu... zaskočilo ma to a tak som sa pýtal, že či je Slovenka. Vravela, že Slovenka nie je a ani na Slovensku nikdy nebola. Jazyk sa naučila z telky, pretože ZSSR mal toho času len jednu televíziu a ČSFR až dve a tak väčšinou doma pozerali našu telku. Keď sa mi už mesto prejedlo vybral som sa pozrieť aj 40 km vzdialené Mukačevo.

Maršrutkou to stálo síce iba 10 hrivien (skoro 1 euro), ale to by bolo pod moju stopársku úroveň. Pri skapatom psovi som skúsil chvíľku stopovať, no obaja šoféri, čo po chvíli zastavili odo mňa pýtali peniaze za cestu, tak som sa vzdal stopovania a hybaj ho pešo cez vidiek.

Zvečerievalo sa a pomaly som sa začal zamýšľať, kde prespím. V diaľke vidieť akési lesy, tam prespím, hovorím si. Avšak hneď za treťou dedinou vedľa mňa zastavil motorkár s otázkou, kam mierim. Riekol som mu, že ani sám neviem, ale zajtra by som rád pozrel Mukačevo. Začal sa rehotať a pýtal sa ma, že či tam chcem dôjsť pešo. Vravel som mu, že áno a to ho opäť pobavilo. Keď sa trošku ukľudnil, povedal mi, nech naskočím na motorku, že ma trošku zvezie tým smerom. Ostal som zaskočený takou ponukou a tak som sa ho popýtal, či to nevadí, že mám 20 kilový batoh a nemám prilbu. Mávol rukou, že to je jedno a tak som nasadol a už sa rútime na staručičkej motorke po ukrajinských cestách. Cestu nám križujú kravy, sliepky, kozy a tak každú chvíľu zastavujeme. A zastavili sme aj v akejsi krčme, že ma pozýva na pivo. Chutilo ozaj dobre. Poprosil som ho, aby mi vybavil u krčmárky, nech mi z vodovodu nabere vodu do mojej prázdnej fľaše. Tá však odmietla a namiesto toho mi dala pravú ukrajinskú minerálku a to dokonca zadarmo. Pri odchode z krčmy mu podávam ruku, ďakujem, lúčim sa. On však nástojí, nech ešte nasadnem na motorku. A tak sa opäť rútime po ukrajinských cestách. Ukazuje mi, kde stavia dom pre dcéru, kde má 28 hektárové pole a porozprával mi ako to fičí v ich dedine - toto všetko počas jazdy na motorke.

Konečne zastavujeme a pre zmenu sa ocitáme zase v krčme. Tam už čakajú jeho kamoši a brat, ktorému som padol do oka, lebo 2x týždenne jazdí kamiónom do Lipt. Mikuláša a keďže som z tohto mesta, hneď mi pod nosom pristálo 2x pol deci vodky a na zapitie pivo. Našťastie skôr ako som to stihol dopiť došiel môj záchranca - motorkárova žena a ťahala ho domov. Podávam si ruku s chlapmi a teším sa, že môžem zase šliapať. Tak som šliapal asi 10 krokov a opäť sa zjavil ten motorkár a pýta sa ma že čo robím, že nech nasadám. No paráda, tak sa zase veziem. Tajne dúfam, že alkohol jeho jazdeckým schopnostiam moc neublíži. Nepoznať to našťastie, len by som si ešte prial menej hrboľaté cesty. Čoskoro zastavujeme pri jeho dome a hneď mi ukazuje celý svoj statok (chovajú asi všetko, čo sa dá) a kŕmi má hroznom. Vítajú ma všetci rodinný príslušníci a hneď sa vracajú k práci. Chcem pomôcť ale nie je mi to povolené. Tak sa chvíľu motám po dvore a nasávam atmosféru. Celá zakarpatská Ukrajina vonia hroznom a hovnom.

Pomaly sa stmieva, všetko utícha, vietor pofukuje a celé toto prostredie na mňa pôsobí veľmi upokojujúco a núti ma zamyslieť sa. Ozaj sa máme lepšie ako oni? Motorkár dokončil dojenie kráv a prišiel sa mi povenovať. Rozprával mi, že bol policajt a teraz je na dôchodku. Má sa dobre, peňazí moc nemá, ale vlastne ich ani moc nepotrebuje, nevie si predstaviť život v meste. Dcéra dokončila večeru a volá nás dnu. Dostal som chuťovo fantastické jedlo a to 100% bio. Všetko jedlo majú z vlastnej produkcie. Po večeri mi pán domáci ukazuje senník, že tam budem spať. Súhlasil som, on sa však rozosmial, že to bol žart a že budem spať u nich v dome na matraci. Trošku sklamaný som teda súhlasil.

Pred spaním si ujček ešte 3x obzrel môj pas a nakoniec sa rozhodol si ho na noc nechať u seba, asi sa bál, že by som im ukradol kozu. Vlastne som celú noc ani nespal. Tikajúce hodiny a kvapkajúci vodovod mi v tom bránili. Ráno som dostal raňajky, naposledy sa vyčural do dákej nádoby, kde to zbierali asi na hnojenie a rozlúčil sa.

Prechádzam dedinou smerom na východ. Prichádzam na doteraz asi najškaredšie miesto, čo som videl. Cigánska časť, všade plno smetí, špina, smrad a akoby to nestačilo, cez deravý plot sa za mnou rozbehne skupinka psov. Tak si v duchu vravím, že nesmiem prejaviť strach a obzerať sa. Keď sa psiská dostatočne vyštekali, postupne sa začali vracať domov. Keď som sa všetkých zbavil, tak reku idem urobiť fotku tohoto nevídaného miesta. Vyťahujem foťák a zrazu má predbieha žigulík a zastavuje predo mnou. Z neho vystupuje dvojica cigáňov. Neviem čo chcú, foťák som rýchlo schoval a pre istotu sa usmievam. Úsmev mi bol opätovaný a pýtajú sa kam idem. Rečiem, že do Mukačeva. Vravia, že má kúsok odvezú ak chcem. Chvíľku váham, mám totiž predsudky. No po rýchlej analýze súhlasím, pristúpim k autu a snažím sa otvoriť zadné dvere. Nie je to ľahké, treba totiž najprv rozpliesť drôt. Toto však nie je jediná nástraha, čo ma tu čaká. Zadné sedadlo neexistuje, namiesto toho je tam len všakovaký bordel od výmyslu sveta a tak si sadám na akési laty do tureckého sedu a ruksak nahrádza operadlo.

Uháňajúc ukrajinskou rýchlostnou cestou, keď sa ručička tachometra blížila k 80 km/h, som mal dosť strach. No keď nás predbiehalo ešte horšie vyzerajúce auto, tak som sa upokojil a začal veriť, že sa tento koráb nerozpadne. Žigulíky na cestách jednoznačne dominujú.

Vysadám pred Mukačevom. Vlastne ani neviem, ako som od mesta ďaleko, ale chaloši zatáčali do akejsi dediny mimo hlavného ťahu. V diali sa na vrchu neveľkého kopca týči akýsi hrad a tak mierim k nemu. Je to asi tak 5 km. Idem cez polia a neskôr sa predieram pomedzi stromy, ǩeď tu zrazu narážam na rieku. Dosť veľká... (podľa neskorších zistení Latorica). Vybral som sa po smere jej toku, že tam bude most. Po polhodine keď mostu niet, vyťahujem mapu a zisťujem, že most bol opačným smerom. Úprimne sa z toho teším a pýtam sa sám seba, prečo som hneď nepozrel do mapy... Po prejdení cez most sa ocitám v okrajovej časti Mukačeva. Opäť mierim smerom k hradu a zase neriešiteľný problém... z mojej strany je dáke bralo. Našťastie stretávam pozoruhodnú tetušku ako z rozprávky. Má asi 100 rokov a pekelne rýchlu chôdzu. Chcem sa jej spýtať na cestu, ale predbieha ma a zisťuje, kto som, odkiaľ som a kam idem. Predstavil som sa a prepletám nohami vedľa nej, chce mi ukázať cestu na hrad. Tiež mi ukázala ako sa dostanem na stanicu a do centra.

Vyzbrojený týmito vedomosťami sa už správnou cestou šplhám na hradný kopec, kde sa aj naraňajkujem. Toto neušlo pozornosti túlavým psom, ktoré sa okolo mňa postupne schádzajú, ale nedobiedzajú. Keď sa postavím, cúvnu o 3 kroky. Sú plaché a hladné zároveň, tak som sa podujal na ich kŕmenie. Rozdávam im chlieb, ale keď im ho hodím, vzdialia sa a boja sa zobrať si. Musím sa pozrieť iným smerom a vtedy si rýchlo zoberú kus chleba a zdrhnú. Bolo mi ich ľúto a hlavne jedného so zranenou labkou, mal ju furt zohnutú a nestúpal na ňu moc... mal to ťažké. Postupne sa mi podarilo nasýtiť svorku psov a medzi tým na hrad chodilo veľa návštevníkov a mali rôzne názory na havkáčov. Niektorí sa srdili, že prečo ich kŕmim a iným ich bolo ľúto. Keď sa ľudia vytratili a bol som sýty, vybral som sa ku bráne hradu. Tam som stretol prvých naozajstných turistov. Boli to dvaja Rusi z Petrohradu. Chceli ísť so mnou pozrieť interiér hradu, ale moc sa mi nechcelo, tak som povedal, že nemám čas - že som len z vonku chcel vidieť hrad. Nezvyknem chodiť dnu do hradov, je to pre mňa nuda.

Vraciam sa do mesta. Nájsť centrum bolo temer nemožné, ale po pár hodinách sa to podarilo. Ak som to správne pochopil, tak historické centrum sú asi dve budovy. Ostatné centrum sú vlastne len komunistické, špinavé, škaredé budovy nachádzajúce sa v strede mesta ničím sa nelíšiace od ostatných škaredých budov. Všetko vyzerá ako z 80tych rokov, Užgorod bol s prehľadom prekonaný. Vzduch temer nedýchateľný. Predpokladám, že niečo ako emisná kontrola na Ukrajine neexistuje, inak by väčšinu áut museli odstaviť. Čo mi v meste asi najviac chýbalo boli lavičky. Nájsť dáku je priam nadľudský výkon. Asi nikto nemá čas oddychovať. Špinavé ulice a žiadne miesto, kde si paštikár môže v pokoji dať dačo pod zub...

Keď som už ozaj nad mestom zlomil palicu a vybral sa domov, našiel som ligotajúce sa katedrály, či čo, ale bolo mi z toho vlastne smutno. Všetky cirkevné budovy pôsobia veľmi honosne a cirkevní hodnostári chodili na drahých autách, kdežto ich ovečky boli chudáci. Ale bolo napríklad pekné, keď mi mníška oberajúca jablká zo stromu - stojac na konári ponúkala, že nech si vezmem. Nemohol som odmietnuť, to vždy tak srdce zaplesá, keď dôjde k dákej takej interakcii.

V poobedných hodinách som opustil Mukačevo a vybral sa zase pešo do Užgorodu. Najskôr som šiel popri hlavnej ceste, nech to mám rýchlejšie za sebou, ale potom som si povedal, že zájdem zase do dedín, nech mám aj dáky kontakt s ľuďmi. Pri schádzaní z hlavnej cesty si získal moju pozornosť trúbiaci žigulík, z ktorého mávali ruky. Teraz som nevedel, či je to na mňa, či na niekoho iného. Kukám kolo seba a až potom mi došlo, že to vlastne boli tí cigáni, čo má odviezli k Mukačevu. Ani som neodkýval, lebo mi to dlho trvalo, kým som na to prišiel. Dosť ma to potom mrzelo.

Do západu slnka som prechádzal po dedinách, ľudia má zdravili, prihovárali sa. A konečne dačo nové... zastalo pri mne policajné auto a že kto som a čo tu chcem. Tak som im povedal, že kráčam do Užhorodu. Samozrejme, že mi neverili a chceli vidieť pas a vysvetlenie, čo tu chcem naozaj a že si nemám robiť srandu, lebo pôjdeme na policajnú stanicu. Mne to prišlo smiešne, tak som povedal, že by som rád pozrel akú majú policajnú stanicu. Na otázku, že kde budem spať som im ukázal stan. Na otázku, prečo nejdem aspoň popri hlavnej ceste, som odpovedal, že tam by som si nepokecal s ľuďmi. Pochopili, že som divný a že nemá zmysel so mnou strácať čas. Ešte sa ma pýtali, kedy sa chcem vrátiť na Slovensko. Hovorím im, že snáď zajtra. Policajt mi sľúbil, že sa ešte uvidíme na hranici. Potešil som sa a chcel som vedieť, že kedy presne má službu, aby som si to tak naplánoval. Toto mi však povedať nechcel. Postupne ma začali bolieť nohy, tak som sa predsa len vybral k hlavnej ceste, tam som nasadol na maršrutku, ktorá nikdy nemešká. Nemajú tam totiž cestovné poriadky... Maršrutka chodí každú chvíľu a sú v nej dvaja zamestnanci - šofér a vyberač peňazí. Dvere si otvára cestujúci.

Po príchode do Užgorodu som sa už po tme pobral na hranicu, tam som na poslednej benzínke pred hranicou oslovil Michalovčana, nech má prevezie na Slovensko. Mal radosť, lebo tým pádom mohol nakúpiť dáke cigarety a alkohol aj na moju hlavu. A tým sa skončil môj výlet do minulosti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?